ÚČINNÝ PROSTRIEDOK

            Michail Zočšenko v jednej zo svojich poviedok opisuje osobu Petra Antonoviča, ktorý viedol bezduchý život. Vo všedné dni sa po skončení práce doslova obžieral a v nedele a sviatky sa spíjal do nemoty. A keď bol opitý, bil sa, stváral hlúposti a domov sa vracal štvornožky. Kultúru žiadnu nepestoval, iba v sobotu zašiel do bazéna a opláchol sa. Inak nič.

            Príbuzní Petra Antonoviča boli jeho životom pobúrení: „Peter Antonovič,“ vraveli mu. „Ani sa nenazdáš, v opitom stave vrazíš do stĺpa a dokántriš sa! Pi miernejšie, urob tú láskavosť rodine“. Ale Peter Antonovič nepočúval. Pil ako predtým a veselil sa.

            Prišiel za ním aj istý dobromyseľný človek zo závodného výboru: „Peter Antonovič, radím vám, stráňte sa alkoholu. Skúste, napríklad, miesto toho chodiť v nedeľu do divadla. Prosím vás po dobrom, aj lístok vám dám zadarmo!“

            Na to Peter Antonovič hovorí: „No, keď je zadarmo, môžeme to skúsiť. Tým žiadnu škodu neutrpím, keď je to zadarmo.“

            Slovom, kolegovia ho uprosili.

            Vybral sa Peter Antonovič do divadla. Zapáčilo sa mu tam. Tak, že odtiaľ ani nechcel odísť. „Kam ja pôjdem do noci?“ pýtal sa sám seba. „Veď sú už všetky krčmy zatvorené. Do pekného podniku ma privábili, do toho divadla, pliagy jedny.“ A tak ostával sedieť v divadle sám.

            Chvíľu bojoval so sebou, ale napokon predsa len šiel domov. Triezvy, na neuverenie. Ani len glg nevypil.

            Na druhú nedeľu šiel znova do divadla. Na tretiu si už sám utekal pre lístok na závodný výbor. Chlapa divadlo zaujalo. A piť v nedeľu prestal. Spíja v sobotu. Ako čík. Kúpanie si preložil na štvrtok.

            Poslednú sobotu bol Peter Antonovič opäť pod parou a dokántril sa o stĺp, takže v nedeľu nešiel do divadla. To bolo za sezónu jediný raz, čo vynechal predstavenie. Do nasledujúcej nedele sa iste uzdraví a pôjde zas. Lebo chlapa strhlo umenie.

            Poviedky Michaila Zoščenka sršia satirou a mnohí čitatelia ich berú iba ako číry humor, radi sa nad nimi zasmejú. A pritom on svojou povahou je silný moralista, provokujúci, aby sa človek zamyslel nad svojím daromným životom.

            Peter Antonovič je niekedy v niečom podobný aj nám v našom kresťanstve. Doprajeme si trochu sviatočnej atmosféry v nedeľu, a celý týždeň žijeme v duchu sveta. Anton Srholec na takto žité kresťanstvo zareagoval nasledovne: „Žiť kresťanstvo sa nedá len tak z ruky do úst. Zobnem si niečo tu, niečo tam. Náboženstvo je život a ten sa nedá fľakovať. Buď žiješ, zápasíš o svetlo, poslúchaš hlas svedomia a Cirkvi, alebo to všetko necháš tak.“

(zdroj: ZOŠČENKO, M. Kolotoč. Bratislava: Vydavateľstvo Európa, bez uvedenia roku vydania.)